pestrosť života

Týraný, zanedbávaný, zneužívaný? Či lepšie povedané syndróm CAN?

Sú to silné slová. Počuli sme už o nich, čítali sme o nich, ale uvedomuje mi si aj čo v skutočnosti znamenajú? Sexuálne, duševné, telesné týranie, zneužívanie, zanedbávanie. Sú tak odlišné, ale majú niečo spoločné. Sú to formy syndrómu CAN a všetky spôsobujú človeku nemalé psychické problémy.

Pod pojmom týranie si mnoho ľudí predstaví dieťa, mladého človeka, dospelého človeka, či seniora s tržnými ranami, dobitého a so zlomeninami. Lenže nejde len o to. Keď dospelý človek dostane facku, povie si: "Ó, aké ponižujúce.." a keď facku dostane dieťa? Koľkokrát si človek zvykne vybiť zlosť na svojom dieťati len preto, že sa mu nedarilo z práci, že si dieťa vyžaduje len trochu pozornosti v nesprávnom čase.. Čo začína nadávkami, nemusí zostať len pri nich.

Nikto z nás nedokáže zhodnotiť, či povedať, ktorá z foriem je najhoršia.

Podľa mňa sexuálne zneužívanie je jednou z najvážnejších foriem. Či už ide o formu pasívnu alebo aktívnu. Či už ide o sexuálne hry, ohmatávanie v oblasti erotogénnych zón, pohlavné zneužitie, znásilnenie, incest..

Ale keď vynecháme sexuálne zneužívanie a zameriame sa na telesné a duševné týranie, zneužívanie, či zanedbávanie.. Podľa vás je čo horšie? Pri čom človek, dieťa, dospelý trpí najviac? Keď sa tak nad tým zamyslím poviem si, radšej byť zbitý, mať zlomeniny ako byť duševne týraný, pričom by sa to so mnou ťahalo celý život. Po takých činoch je psychika narušená a len ťažko sa človek dostáva do takého psychického stavu, do stavu pohody v akej bol predtým. Ak vôbec. Lenže po dlhšom uvažovaní už si nie som istá tým, čo je lepšie.. Je skutočne lepšie trpieť bitky, zlomeniny a to všetko? Pričom napokon môže prísť smrť?

Týmto článkom vám nechcem znechutiť tento krásny nedeľný deň, len chcem aby sme sa aspoň na chvíľu zastavili a porozmýšlali.. Porozmýšlali nad sebou, nad svojimi deťmi (ak dáke máte), nad vzťahmi v rodine. Určite vás nejdem presviedčať o tom, že týrate, či zneužívate vaše deti.. Len uvedomila som si konečne, aké to je. Dojdete z práce domov vyčerpaní, unavení a máte akurát tak chuť na chvíľku si sadnúť a sedieť v tichu. Týmto chcem len poukázať na to, aby sme si život okolo nás viacej všímali. Čo sa stalo v práci, nechajme v práci. Neprenášajme to aj domov. Všímajme si viac okolie okolo seba, možno potrebuje viac pozornosti, než si sami myslíme. Čo tak napríklad namiesto toho, než by sme znadali deťom aké sú neschopné, lebo dostali takú alebo onakú známku, by sme ich vypočuli a radšej si s nimi k tomu učeniu sadli. Čas sa nájde vždy. Tým, že im znadáme (i keď to tak možno nemyslíme) dieťaťu ubližujeme. Možno má problémy s učením, možno je v škole šikanovaný a možno potrebuje len viac času. Alebo čo sa týka našich rodičov. Tam platí to isté. Keď dojdeme nervózny z práce, či zo školy, nebuďme na nich hneď hnusní a podráždení. Tiež majú dosť svojich problémov a častokrát omnoho vážnejších než si sami dokážeme predstaviť. Týmto správaním len narúšame ich psychickú stránku..

Takže.. Keďže sa blížia sviatky pokoja a pohody, skúsme spraviť niečo pre seba a pre ostatných. A nielen teraz, ale skúsme byť takými, akými sme naozaj a skúsme byť takými neustále.. ;)